Návrat v čase

Autor: Jan Milata | 19.2.2014 o 22:57 | (upravené 19.2.2014 o 23:05) Karma článku: 4,60 | Prečítané:  517x

Pri našich cestách s Anitou po Peru sme zablúdili aj do Bolívie. Návšteva jazera Titicaca bola na to ako stvorená, nachádza sa totiž na pohraničí medzi Peru a Bolíviou. Z mestečka Puno sme boli za pár hodín v hlavnom meste Bolívie La Paz. Patrila k tomu aj zdĺhavá hraničná kontrola, pri ktorej si každý cestujúci sám musel vybaviť formality v kancelárii imigračného úradníka. Viete si predstaviť tú čakajúcu radu?

Nápis, ktorý vás víta v BolíviiNápis, ktorý vás víta v Bolívii(creative commons)

Navyše sme neboli jediný autobus, ktorý prechádzal hranicou. Medzitým ako sme čakali, sa do autobusu nasťahovali ďalší cestujúci a obsadili naše miesta. Nanešťastie na moje miesto si sadol starší muž s paličkou a len s veľkou námahou a s pomocou vodiča autobusu sme ho presvedčili, aby si presadol inde. Vodič však nechcel riskovať to, že by obsadil miesto niekomu inému a tak pánka usadil na svojom mieste priamo za volantom.

Hraničný priechod Peru - Bolívia

To čakanie bolo úmorné. Viete si predstaviť niekoho, kto neznáša čakať čo i len v Tescu v rade na pokladňu, že musí stráviť dve hodiny čakaním na hraničnom priechode? V takej situácii vám nezostáva nič iné, len si povedať, že iný kraj, iný mrav a trpezlivo čakať a čakať a čakať.

Pri príchode do La Paz vás uchváti pohľad na celé mesto. Je schované v údoli, ale odkryje sa vám ako na dlani a máte možnosť vidieť jeho rozľahlosť. O tomto meste je známe, že je to najvyššie položené hlavné mesto na svete, v nadmorskej výške viac ako 3600 metrov nad morom. Ďalšou zaujímavosťou je, že Bolívia má dve hlavné mestá. Sucre je oficiálnym hlavným mestom krajiny a La Paz je administratívnym sídlom a sídlom vlády, takže je to také administratívne hlavné mesto. V športových kruhoch je mesto známe tým, že futbalisti tu neradi hrajú zápasy proti miestnym. Niet sa čo čudovať, veď v takej nadmorskej výške máte problém robiť akúkoľvek aktivitu, zvyšujúcu činnosť srdca.

Pohľad na La Paz z hotelovej izby.

Aj La Paz má svojho strážcu. Volá sa Illimani a je to hora, týčiaca sa do výšky 6439 metrov nad morom, s večne bielymi vrcholkami. Mesto je najkrajšie večer, keď všetko svieti. My sme dorazili niekedy v poobedných hodinách a musím sa priznať, že La Paz ma uchvátil iba na začiatku. Keď som videl tie strmé ulice, smerujúce strmo hore a potom strmo dole a potom znovu strmo hore a znovu strmo dole, nebolo mi všetko jedno. Fučal som už pri chôdzi do schodov. Po príchode na autobusovú stanicu nás tradične odchytil nadháňač. Ja tak volám osoby, ktoré sa živia tým, že „verbujú“ ľudí. Či už do taxíka, do konkrétneho baru, reštaurácie alebo vám ponúkajú nejakú inú službu. Slovenskí majitelia obchodov by mali z takýchto ľudí veľkú radosť, pretože nemajú problém postaviť sa na ulicu a hulákať z plného hrdla a propagovať čokoľvek. Momentálne aj pracujem pre spoločnosť, ktorá by tieto služby veľmi rada využila. Bohužiaľ na Slovensku sa niekto taký hľadá ťažko. Ak ste už Peru navštívili, určite viete o čom hovorím. Prvýkrát som z toho bol zaskočený, predsa len u nás na Slovensku niečo také nie je zvykom. Akurát v Bratislave, v centre starého mesta, na pešej zóne pod Michalskou bránou, postávajú pred zopár reštauráciami akýsi pseudo uvádzači. To je však niečo úplne iné. Neviem, či tam tvoria iba kulisu alebo majú vás majú nalákať a pozvať na dobré jedlo a pitie do reštaurácie?

Tento nadháňač, ktorý si nás odchytil na stanici v La Paz, bol taxikár, ktorý nám doporučil jeden hostal na prespanie, v tichej a bezpečnej štvrti. S Anitou sme si povedali prečo nie a dali sme sa tam odviezť. No, tiché miesto to naozaj bolo, ale aj poriadne tmavé a ponuré. Nepotrebujem pohodlie a luxus päťhviezdičkového hotela, ale predsa len som bol so svojou partnerkou a chcelo to niečo lepšie, romantickejšie. Tak sme sa pekne poďakovali a požiadali taxikára nás zaviezol do hotela. Asi po desiatich minútach jazdy sme zastavili pred vysokou budovou. Z taxikárových úst sa ozvalo radostne „Hotel Gloria“! Keď si pozriete fotku hotela, je to ako keby ste sa vrátili v čase o pár desiatok rokov dozadu. Je to typická komunistická stavba. Hotel Gloria už toho asi veľa zažil, zjavne to bol však jeden z najznámejších hotelov v meste, možno aj najstarší. Boli sme s Anitou už dosť unavený po náročnej ceste a tak sme sa tu ubytovali. Navyše Anitu trápili akési žalúdočné problémy. Ľudia, ak raz budete v La Paz, určite si tento hotel choďte pozrieť. Keď vstúpite dovnútra, budete mať pocit, ako keby vás nejakým strojom času preniesli späť do minulého storočia. Je to ako múzeum komunizmu. Typická architektúra, typické ozdoby, dokonca nábytok, aj výťah. Hotel má tri hviezdičky, ak si odmyslíte vzhľad, je tam príjemný personál, dobrá reštaurácia, izby na úrovni. Dokonca internet zadarmo.

V La Paz sme strávili dve noci. Myslím, že viackrát sa na to miesto vrátiť nemusím. Mesto a ani ľudia tam žijúci, na mňa nezapôsobili. Práve naopak. Ak to porovnám s Peruáncami, je to rozdiel. A to ma prekvapilo, pretože majú spoločných predkov – Inkov. V minulosti dokonca Peru a Bolívia tvorili konfederáciu. Ľudia v Peru sú milí, ochotní pomôcť, otvorení, priateľskí. Ľudia v Bolívii sa veľmi neusmievali, neboli takí ohľaduplní. Žobráčka, ktorej som nedal žiadne peniaze, ma takmer ubila palicou. Možno som iba nemal šťastie na ľudí, ktorých som stretol a to ovplyvnilo moju mienku o Bolívii a jej ľuďoch. Ak máte iné skúsenosti, podeľte sa s nimi. Do Bolívie sa však aj napriek tomu ešte vrátim, je tam čo vidieť. Soľnú púšť Salar de Uyuni, Patagóniu, ktorú poznám z knižiek Julesa Verna, Tiwanaku, pre vyznávačov adrenalínu Coroico – najnebezpečnejšiu cestu.

Na tretí deň sme trošku váhali, či pôjdeme pozrieť Salar de Uyuni, ale nakoniec sme sa rozhodli pre návrat do Puna. Autobus spoločnosti Ormeňo odchádzal o 14:30 z autobusovej stanice. Večer sme už sedeli v jednom vychytenom bare v Pune s názvom Mysti-K. Ostala tam na stene pamiatka na nás. Ak niekedy budete v Pune, choďte sa prosím do toho baru pozrieť, či tam ešte stále je nápis Slovakia. Vidíte? Poznajú nás už aj pri jazere Titicaca. Viete, ako vlastne vznikla tradícia písať na stenu odkazy? V kubánskej Havane v polovici minulého storočia otvorili bar Bodequita del Medio. Stal sa veľmi populárny, až tak, že po celom svete sa otvárali ďalšie bary s rovnakým názvom. Traduje sa, že to bol prvý bar, kde sa robilo originálne Mojito. Preto sa môže pýšiť návštevami známych osobností. Jednou z nich bol aj spisovateľ Ernest Hemingway, ktorý bar často navštevoval a vychutnával si tu svoje obľúbené Mojito. Barman pri príprave zdupľoval dávku rumu a spisovateľovi to veľmi chutilo. Až tak, že na stenu napísal odkaz „Mi mojito en la Bodeguita“. Aj v Bratislave istý čas fungovala Bodeguita del Medio, nachádzala sa oproti Irish pubu na Sedlárskej ulici.

Bodeguita del Medio v kubánskej Havane



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?