Najsmutnejší príbeh z Peru

Autor: Jan Milata | 13.1.2014 o 21:12 | (upravené 13.1.2014 o 21:30) Karma článku: 6,35 | Prečítané:  1284x

Tento príbeh sa odohral asi pred troma rokmi a patrí k mojim najsmutnejším, ktoré sa odohrali počas pobytu v Peru. Je to príbeh o psíkovi, fenke, ktorá sa volala Perla, ale všetci sme ju volali zdrobnene. Perlita.

Skoro každý večer sme s mojou manželkou Anitou, vtedy ešte priateľkou, chodili na prechádzky do neďalekého parku. Počas prechádzky sme vlastne stihli navštíviť viacero parkov, pretože skoro každý blok má kúsok udržiavanej zelene. Naša Bratislava by si mala zobrať príklad. Krajina, ktorá je chudobnejšia ako naša, hlavné mesto, kde žije viac obyvateľov ako na celom Slovensku a napriek tomu je v Lime zeleň všade. Parky a parčíky sú na každom kroku, majú určeného správcu, ktorý sa o ne každý deň stará, okopáva, polieva, kontroluje udržiavanie poriadku. Na môj veru som bol veľmi prekvapený, keď som videl ako sa starajú.

V jeden krásny a teplý večer sme sa teda vybrali na prechádzku a rozprávali sme sa. Sadli sme si v našom obľúbenom parku na lavičku a pokračovali v rozhovore. Zrazu sa tam objavila partička psov, ani neviem ako, bolo ich asi šesť a začali park okupovať, naháňať sa, oddychovať. Priznám sa, na tom mieste som takúto „svorku“ videl prvýkrát, hoci po uliciach Limy sa túla veľa psov, opustených, ale aj takých, ktorí majiteľa majú a buď utiekli alebo boli len tak voľne pustení. Osobne by som svojho psa takto nepúšťal, nikdy neviete, kde môže striehnuť besnota. Vodcom svorky bol veľký, naozaj veľký pes, kríženec nejakého ovčiarskeho psa a neviem ešte čoho. Mal som rešpekt, keď sa ku mne priblížil, ale v jeho očiach som videl, že sa nemusím báť.

Milujem Peru a Peruáncov, ale majú jednu veľmi zlú vlastnosť. Nemajú rešpekt k zvieratám a sú k nim krutí. Špeciálne ku psom. Ľudia, ktorí žijú mimo hlavného mesta, na vidieku, v horách, v džungli to majú zaužívané od narodenia, keď im ich rodičia vštepujú takéto správanie voči zvieratám. V Lime je dôvod krutosti ku psom oveľa prozaickejší, je ich tu veľa, túlajú sa po uliciach a neraz prenášajú aj rôzne choroby. To je bohužiaľ realita, dokonca v cestovných sprievodcoch o Peru si prečítate odporučenie, aby ste sa dali očkovať proti besnote. Je to trošku prehnané, tak ako aj ďalšia rada, aby ste si zuby umývali balenou vodou. Pred mojou prvou návštevou Peru som absolvoval niekoľko očkovaní, ale očkovanie proti besnote medzi nimi nebolo. Už si nepamätám prečo, zrejme som to nepovažoval za tak dôležité. Nakoniec sa ukázalo, že som mal pravdu. V Lime je veľa voľne pobehujúcich psov, hovorím o štvrtiach mimo centra. Ľudia však svojou krutosťou k nim dosiahli, že sa ich boja. Väčšina psov sa vám teda vyhne, alebo sa na vás bojazlivo pozrie a neistým krokom prejde okolo vás. Nemusíte sa báť, že by vás napadli (teda vo väčšine prípadov).

Vrátim sa ale k môjmu príbehu a k tomu, že pred tým veľkým psom, ktorý sa k nám blížil, som mal rešpekt. Jeho oči ale nevyžarovali strach, ani nenávisť, boli priateľské a dalo by sa povedať šibalské. Nabral som odvahu a zavolal naňho. V tej chvíli sa ku mne rozbehol s obrovskou radosťou a začal sa líškať, pchal sa mi pod ruky a vynucoval si moje dotyky. Bol som šťastný, že ma nezožral. Uvedomil som si jednu vec. Psi z hlavného mesta nemajú ľahký život, dennodenne musia zvádzať boj s inými psami o teritórium, o odpadky, o kúsok miesta na oddych. Ľudia sa k ním nesprávajú práve najkrajšie. Napriek tomu však tieto psi úplne nestratili dôveru v človeka a potrebu človeka.

Tento príbeh je ale o inom psovi. Perlita bola fenka, ktorá sa túlala po uliciach štvrte Carabayllo. Stretli sme ju práve v tom parku, o niečo neskôr ako veľkého psa s dobráckymi očami. Vracali sme sa z prechádzky domov, keď tu zrazu sa na nás zavesilo malé huňaté špinavé hnedé klbko. Sledovalo každý náš krok, plietlo sa nám pod nohy a nechcelo odísť. Na chvíľu sme zastali a sadli si na lavičku, čo sa bude diať. Predstavte si, klbko si ľahlo k našim nohám a spokojne zaspalo. Doteraz sa sám seba pýtam, prečo si nás vybralo. Predpokladám, že ostatní psi ju otravovali a u nás hľadala ochranu, ktorú aj našla. Ja aj moja manželka milujeme psi a nemali sme to srdce nechať Perlitu napospas osudu. Navrhol som, aby sme ju zobrali domov. Veď či už bude vo svorke psov, ktorých manželka doma mala, o jedného viac alebo menej, ešte takého maličkého, nebude mať väčšie starosti. Tak sa aj stalo a domov sme sa z prechádzky vracali už traja (ja, manželka a pes).

Najväčšiu radosť z nového prírastku, teda okrem mňa, mali deti Anitinho brata, Gabriela a Fabrizio, ktorí aj vymysleli meno Perlita. Všetci sme sa hneď zhodli na tom, že inak sa ani volať nemôže. Takú veľkú radosť však už neprejavovali psí členovia rodiny. Texas, Puka, Vaquita a Sasha. To sú štyri fenky. Perlitu prijali dosť rozpačito, veď ako inak, keď si dovolila narušiť ich územie a votrieť sa k ním na dvor!

Neviem ako dlho bola Perlita na ulici, ale vedela vyceriť zuby, keď bolo treba. Nezľakla sa ani štvorice kamarátok z dvora a vydobila si kúsok miestečka v krabici. Hneď na druhý deň sme pristúpili k očiste. Kúpanie bolo nevyhnutné, Perlitina srsť bola posiata blchami a koža ich kusancami. Tejto úlohy sa zhostila Anitina mama a za chvíľu bola z Perly krásna, huňatá, voňavá kočka.

Ďalším problémom túlavých psov sú choroby. V Peru to je hlavne parvovírus, ktorý sa u psov často objavuje a neliečený má fatálne následky. Aj medzi psami mojej manželky sa už tento vírus v minulosti vyskytol a bolo potrebné očkovanie. Preto sme sa rozhodli na ďalší deň navštíviť veterinára a zaočkovať Perlu. Bohužiaľ už bolo neskoro. Už v noci začala byť Perlita agresívna, cerila zuby a chcela pokusať aj nás. Vedeli sme, že to nie je v poriadku. Zvláštne bolo, že toto správanie sa začalo prejavovať až potom, ako sme ju okúpali. Čo myslíte, môže to byť dôvod, prečo sa choroba prejavila? Alebo to bola iba náhoda? Rozmýšľali sme, že keď bola Perlita vonku, špinavá, mala vytvorenú akúsi ochrannú vrstvu, ktorá nedovoľovala chorobe prepuknúť. Tým, že sme ju umyli, túto ochranu stratila a parvovírus udrel plnou silou. Ktovie.

Noc na dvore bola náročná a hneď ráno sme sa vybrali k veterinárovi. Dúfali sme, že nie je neskoro, že bude ešte možná liečba. Veterinár si Perlitu poobzeral, stihla ho aj pokusať, a oznámil nám, že už jej nedokáže pomôcť a jediné čo môžeme urobiť je utratiť ju. To bola tá najhoršia správa akú sme mohli dostať! Anita mala slzy v očiach a radšej vybehla von, nemohla sa pozerať na úbohú Perlitu. Mal som sto chutí urobiť to isté, ale premohol som sa a ostal som s ňou až do konca. Nikdy nezabudnem na jej pohľad, ktorým sa na mňa pozrela, keď jej veterinár pichal uspávaciu injekciu. Bol v ňom ten najväčší smútok, ten najväčší strach a zároveň prosba, aby som jej pomohol. Neudržal som už ten plač. A potom nastal koniec. Perlita zaspala a už sa nikdy nezobudila.

Zaplatili sme a zobrali sme Perlitu domov. Bol to jej domov iba dva dni, ale predsa. S Davidom, bratom mojej manželky, sme vykopali v parku hrob a Perlu sme doň uložili. V tom parku odpočíva už veľa psov. Pribudla medzi nich aj naša Perlita. Dodnes na ňu spomíname, dokonca deti si ju pamätajú a rozprávajú o nej. Mne sa pri spomienke na ňu stále tlačia slzy do očí. Odpočívaj v pokoji Perlita.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?